reklama

Stopom po Španielsku až do Andorry II

Počas stopovania sme nemali presne určený cieľ, pri každom stopnutom aute sme použili vetu, že chceme na sever krajiny a nakoniec nás posledný stop vzal do prvej dediny za hranice Andorry. Bola to jedna z najlepších jázd a zároveň veľmi podivná. Vodič bol postarší Andorčan a jeho manželka si jemne poklepkávala po operadla sedadla do rytmu rádia Catalunya, ktoré práve vysielalo vážnu a klasickú hudbu, čo ešte viac zvyšovalo naše obavy, že postarší pár nás chce niekam zaviesť a že už nikdy neuvidíme mamku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Neviem kto mal väčší strach, či my alebo oni, ale určite sme boli prví stopári, ktorých kedy vzali a s T. sme celú cestu rozmýšľali prečo nám vôbec zastavili? Žeby to bolo tou búrkou a dažďom, ktorý sa spustil vzápätí ako sme sa sebou zatvorili dvere auta? Naozaj netuším, môžem len konštatovať, že Andorčania vám nezastavia. Hoci majú terénne auto tak prázdne, žeby mohli pokojne vziať celú rodinu občanov Slovenska pravidelne nosiacu svoje deti do radov na úrady po prídavky, ale oni nie a nie.

Pri hraniciach Andorry sme pomaly začali chápať správanie nášho postaršieho páru. Napriek tomu , že Andorra je v EU, riadi sa a platia v nej vlastné pravidlá. Na hraniciach prebiehajú kontroly od vodičov cez autá, tovaru, kufrov áut, atď. Postarší pár predsa nevedel koho si posadil na zadné sedadlá a myslím, že z nich opadlo veľké napätie keď nás bez problémov previezli cez hranicu. Ale bolo to na nich asi už príliš a preto nás vyhodili v prvej dedine za hranicami v Sant Julia de Loria. Prvý raz v živote sme sa cítili ako nejakí uprchlíci alebo prevážači.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sme vystúpili, bola už dosť pokročilá hodina a my sme nevedeli kam sa podieť. Hrozila nám exkluzívna noc pod spacákmi a hviezdnou oblohou, no dedina je až príliš civilizovaná a síce je obklopená horami, najbližšia trasa na mäkkú machovú pokrývku by trvala vyše hodiny (to sme sa ale dozvedeli až na ďalší deň v turistickej kancelárii), čo sa nám v hlbokej noci nedarilo nájsť. T. však zamieril k virtuálnej informačnej tabuli a zachvíľu sme už boli ubytovaní v smiešne lacnom jednohviezdičkovom penzióne, ktorého majiteľmi boli portugalskí manželia. Tú jednu hviezdičku im udelili buď pred storočím alebo komisiu udeľujúci hviezdičky riadne opili opojným portugalským vínom a pivom. Penzión mal svoje čaro a cítili sme sa tam ako u babky na prázdninách s výhodou, že balkón sme mali priamo nad pohostinstvom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň sme sa chceli konečne vydať do tých lákavých vrchov, a tak v turistickej kancelárii mi milá pani vysvetľovala kde všade ona bola v okolí Sant Julia a že je škoda, že nemáme auto(no bohužiaľ nemáme...), že najlepšie cesty , chodníky a miesta na túry sú až za hlavným mestom...Ako sme tak debatovali, prišla do kancelárie nejaká Španielka v stredných rokoch, vypočula si náš rozhovor(skôr zachytila len pár slov, v ktorých zaznelo hlavne mesto a hory) a hneď z nej vystrelilo či chcem do Andorry la Vella, že nás tam zavezie a zo mňa hneď vystrelilo jasné, rázne, nerozmýšľajúce a spontánne áno.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

T. tam so mnou nebol, len som na neho zakričala, aby naskočil do auta, hodil batoh a ideme. Manželia v stredných rokoch (D. a S) sa ukázali ako zábavná dvojica. Argentínčania niekoľko rokov žijúci v Španielsku, on pastor, ona učiteľka kresby. Stále sme žili v tom, že nás zavezú na dohodnuté miesto, k jazerám Estanys de Tristaina pri francúzskych hraniciach, čo bol aj ich cieľ. Vlastne náš cieľ to nebol vôbec, ale naša silná túžba dostať sa do andorrských Pyrenejí bola väčšia ako zamýšľanie sa nad nejakým plánovaním. Cesta z hlavného mesta k jazerám vyzerala nasledovne: asfaltová cesta (to by ešte nebol najväčší problém), samé serpentíny (to by tiež ešte zatiaľ nevadilo), nekonečná cesta (to už sme s T. začali uvažovať ako nám to dlho bude po vlastných trvať nazad aspoň do najbližšej dediny, z ktorej aj tak určite nepremáva žiaden autobus), nakoniec sme došli do nadmorskej výšky 2220m, do lyžiarskeho strediska La Coma.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na naše prekvapenie zrazu S. zahlási, aby sme išli napred, že oni dvaja malú pomalú chôdzu a že sa stretneme za dve hodiny pri aute a odvezú nás do Sant Julie...Problém vyriešený. Šťastní z malej túry sme sa vrátili do Sant Julia, kde sme mali zaplatenú ešte jednu noc v penzióne a rozhodli sme sa ju stráviť v krčme našich domácich. Tento večer , keď sa hral futbalový zápas Španielsko - Portugalsko, pri portugalskom pive a víne sme fandili Portugalcom. Majiteľ penziónu sa nám zato odmenil historkami a pikoškami o Andorre a samozrejme chupitom.

V Sant Julia de Loria je celkovo viac alkoholických duší ako v Španielsku, návštevníci a starí známi našich domácich (spolu s našími domácimi) nám vyspevovali a hádali sa kto zaplatí do skorého rána.

Andorra je producentom tabaku, z toho vyplýva, že cigarety a tabák je tu asi o polovicu lacnejší ako v Španielku. S ďalšími krajinami to neporovnám, pretože nie som zástanca týchto produktov a preto sa o ich ceny nezaujímam. Okrem toho tu majú lacnejší benzín a aj nejakú daňovú úľavu. O Andorre beží fáma, že je ,,lacnejšia´´ ako Španielsko. Záleží ale, ktoré mesto v Španielsku máte na mysli. Barcelonu? Áno, určite. Madrid? Ten má vraj nižšie ceny ako Andorra. Všetci v Španielsku nám hovorili, že Andorra je plná obchodov, ale že to bude až tak kritické, to si moja predstavivosť nedokázala vybaviť. Ešte aj v tej Sant Julii bol obchod na obchode, so značkovým oblečením, obuvou, trafiky a vôbec, čo to má také robiť na dedine? Nestačí jedna Jednota a krčma? V Andorre zjavne nie.

S pravými obyvateľmi Andorry sme sa prvý a poslednýkrát stretli v spomenutom autostope, takže nemôžem povedať akí sú. Andorra sa stala krajinou prisťahovalcov z Portugalska, Španielska, Brazílie a peniaze do turistického ruchu tu prinášajú všadeprítomní Rusi.

Po dvoch dňoch, aj keď neradi, sme sa museli s Andorrou rozlúčiť a nasadli sme na miestny autobus do hlavného mesta odkiaľ nám išiel medzištátny autobus do Girony. To sme si ale len naozaj mysleli. V ten deň sme do žiadnej Girony neodcestovali. Autobusy tam premávajú len piatok a nedeľu, takže sme ostali uväznení v hlavnom meste, v údolí medzi vyše dvojtisícovými vrcholmi. Možno teraz sa nám už podarí spať na divoko...Ale aj v tom sme sa mýlili. Podaril sa nám ďalší skvelý CS. A tak sme v hlavnom meste Andorry prežili ešte jeden deň a noc, ktoré boli tak intenzívne, že sme mali pocit akoby sme tam boli už týždeň. Intenzivitu vysvetlím. Náš CS bol pôvodom Kubánec, po práci nám urobil program,(mami, prosím toto vynechaj a nečítaj) T. si vzal jeho scooter a ja som zažila svoju panenskú jazdu na motorke (možno si to zopakujem , ale až ma prestane bolieť celé telo...je to nepohodlné a počas jazdy sa mi preháňajú myšlienky typu: čo ak sa tá motorka nahne do takého uhla, pri ktorom si prinajlepšom čuchnem koleno o vozovku alebo čo ak tie zvodidla sú naozaj zvodidlá a zvedú motorku do tej priepasti a veď ja nič cez tú veľkú prilbu nevidím a keď mi tak lieta na hlave, tak nechcem ani vedieť, čo urobí ak by som náhodou, ale naozaj len náhodou s tou motorkou spôsobila vozovke nejakú škodu? A nie, práve som sa rozhodla, že si to nezopakujem lebo som si to neužila a zostanem verná svojim chodidlám. Každopádne, CS Kubánec nás na moje požiadanie zaviezol k jazeru alebo skôr k priehrade, a tak sa Llac d´Engolasters stalo pre mňa sklamaním. Po ceste som stihla odfotiť kostolík Sant Miquel d ´Engolasters, ktorý je na podrobnejšej mape dokonca aj vyznačený. Škoda len, že sa nedalo ísť dovnútra.

Po tejto jazde utrpenia (vykompenzoval to len ten kostolík) sme sa túlali po centre Andorry la Vella. Až tu sme pochopili, čo je to sústredenie veľa obchodov na malom území. Na každom druhom obchode napísané v azbuke, že hovoria po rusky. To by som aj rada vyskúšala, keďže mnohí Andorčania a Španieli majú problém s angličtinou. Našťastie sa väčšina obchodov už zatvárala a tak sme stretali na každom rohu a zákrute svetlých Rusov a Rusky a ich bielo-červené deti, všetci ovešaní taškami naplnenými oblečením vychytanou španielsko-andorrskou módou, ktorá je mimochodom veľmi zaujímavá a krásna a ako nás v strednej Európe zachvátil tovar z Ázie, tam nedajú dopustiť na vychytávky z vlastných dielní alebo aspoň na kvalitu tovaru (som zvedavá ako dlho mi vydržia tie šaty, čo som si kúpila...). Rusi sú v Andorre všade a je ich veľa a neviem prečo, ale mám taký pocit, že sú tam aj v zime...

Miška Dzurušová

Miška Dzurušová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Žijúca bytosť selektujúca správy o konci sveta v roku 2012 pretože chcem toho ešte veľa zažiť a vidieť a nie je možné to uskutočniť do uvedeného roku... Zoznam autorových rubrík:  V kráľovstve Aragóntaká oddychovkasúkromnémalá sprievodkyňa

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu